Tento článok nadväzuje na článok o Vnímaní vyšších dimenzii,
kde sme sa prostredníctvom Pána štvorca
dostali bližšie k chápaniu viacrozmerného priestoru. Ako by mohol viacrozmerný vesmír vyzerať a aké vplyvy by mohol mať.
Predstavme si teraz, že nad Rovinou, kde žije Pán štvorec, sa nachádza ešte jedna rovina, rovnobežná s Rovinou Pána štvorca,
ale v inej výške. Roviňania by túto ďalšiu rovinu nijako nepozorovali, pretože sú schopní pozorovať a skúmať iba v 2D
priestore. Aj slnko, ktoré oni pozorujú, je súčasťou ich pozorovaného sveta, ich Roviny. Analogicky k tomuto, by mohol
existovať vo štvorrozmernom svete ďalší trojrozmerný objekt, napríklad ako náš vesmír, ale bol by posunutý vo štvrtej
dimemzii. Mohol by byť do štvrtého rozmeru vysunutý len nepatrne, vôbec by sa s naším svetom, ako ho vnímame, neprekrýval.
Bolo by to niečo ako spomínané dve roviny rovnobežné so sebou len v inej výške. Čiže inými slovami by šlo o paralelný vesmír
k vesmíru nášmu, taktiež trojrozmerný, pre nás nepozorovteľný, ale zároveň kľudne aj veľmi blízky v dimenzii
štvrtej. Predstavme si, že Pán štvorec by zrazu neposunul rukou len vrámci jeho Roviny, ale nejako by sa mu ju podarilo
zdvihnúť do dimenzie tretej. Tým pádom by sa jeho ruka mohla ocitnúť v druhej rovine...
Paralelný vesmír nemusí byť nutne iný
vesmír, môže ísť o ten náš, ktorý je ale pokrútený vo štvrtej dimenzii. Analógiou by mohla byť opäť naša Rovina, ktorá
je zvinutá na seba ako koberec.
Už od čias, keď teória relativity zhliadla svetlo sveta, sa fyzikovia snažili prísť na podstatu veci, hlavne na začlenenie gravitačnej sily k silám ostatným. Celkovo sa sily delia na štyri hlavné: gravitačná, elektromagnetická, silná a slabá jadrová. Už samotný Einstein sa pokúšal nájsť kľúč k zjednoteniu síl, ale on bádal len nad spojením sily elektromagnetickej a gravitačnej. Možno aj preto bol vo svojom hľadaní neúspešní. Neskôr vedci zistili, že na jadrá atómov vplývajú aj zvyšné dve sily, teda silná a slabá jadrová sila, ktoré sa im neskôr podarilo spojiť v jednej teórii so silou elektromagnetickou. Gravitačná sila ale stále zostávala nevyriešenou. Teraz existuje teótia, teória superstrún, ktorá tvrdí, že podstatou všetkého sú struny a pri tejto teórii matematikom vo výpočtoch nesvietia nekonečná, ktoré zrujnovali predchádzajúce teórie. Táto teória nastoluje symetriu, ale existuje len v tom prípade, že náš vesmír je desaťrozmerný. Kôli tomuto faktu bola dlhé roky popieranou a zabudnutou. Nakoniec ju opäť vytiahli s tým, že okrem naších troch dimenzii a času (časopriestor) sa zvyšné dimenzie uzavreli do nepatrne malých kruhov, o rozmeroch 10^-35, čo znamená, že sa do nich nedostane žiadna častica a preto ich nepozorujeme.
Ani tri storočia po Newtnowom popísaní gravitačných účinkov si vedci nevedia vysvetliť, prečo je gravitácia v porovnaní s elektromagnetickou taká slabá. Už len malý magnet vyhráva nad gravitáciou našej Zeme a pritiahne k sebe klinček. Po rôznom bádaní sa skupina vedcov rozhodla riešiť gravitáciu ako silu vo viacerých dimenziách. Zistili, že rozmery zvinutých dimenzií nemusia byť tak neskutočne malé, ale že niektoré môžu mať až okolo 1mm. Do týchto dimenzii neprenikne nič okrem gravitónov, ktorých strunová štruktúra by im to umožňovala. To znamená, že ak by bol vesmír "zrolovaný" nad sebou, svetlu by trvalo veľmi dlho, kým by sa dostalo k nám a my by sme ho mohli pozorovať. Muselo by si totiž obehnúť až ku koncu závitu a potom k nám, takže by mu to trvalo miliardy svetelných rokov, dlhšie ako náš vesmír existuje. Narozdiel od toho, gravitačné účinky by sme v našom vesmíre pozorovali, lebo gravitony by sa k nám dostali prostredníctvom vyšších rozmerov. Mohli by sme nimi vysvetliť takzvanú tmavú hmotu, ktorú vedci detekovali dávno pred vznikom tejto teórie. Z pozorovaní galaxií zistili, že vplyvom gravitácie len nám viditeľných objektov by sa galaxie správali inak, čo po mnohých experimentoch nemohli ignorovať a museli brať do úvahy gravitačné učinky niečoho, čo nemôžme vidieť a ani uchopiť. Výpočtami zistili, že tejto tmavej hmoty je v našom vesmíre cez 90% z celkovej hmoty. Teda my pozorujeme len necelých 10%.
Dnes fyzici dokážu detekovať a vlastným pozorovaním overiť existenciu vyšších dimezií, ktoré sa môžu rozprestierať
v priestore s priemerom menším ako 2,5mm. Podľa teórií, vo viacdimenzionálnom priestore sú aj struny dlhšie, dostávajú
sa na dĺžky, na ktorých častice už môžu byť detekované pomocou LHC (Large Hadron Collider). Ak budú v priebehu najbližších
desiatich rokov tieto
častice detekované, teória bude potvrdená. Druhým spôsobom, ako zistiť, či je teória o viacrozmernom vesmíre pravdivá,
je skúmaním veľkosti gravitačných síl na vzdialenosti menšie ako 1mm. Tu by mala byť detekovaná sila s veľkosťou inou ako
predpovedajú Newtnove rovnice. Táto teória sa obmedzuje pre podmienku existencie dvoch dimenzií s priemerom 1mm. Na toto pozorovanie
musia byť použité predmety menšie ako jeden milimeter a musia byť starostlivo odseparované sprievodné efekty, ako napríklad
vplyv elektromagnetickej sily, či sily od tretieho objektu v blízkosti. Napriek tomu by sa výsledky z tohto experimetu mohli
dostaviť skôr než výsledky z pozorovaní na LHC.
Ak by tieto experimety poukázali na existenciu vyšších dimenzií, bol by to dôkaz kvantovej gravitácie a teórií strún, ktoré
by sa stali novými serióznymi disciplínami vo fyzike. Viac o tejto teórii sa môžte dočítať na stránke http://www.suh.sk/kozm101f/dimenz.htm
Ak by bol náš vesmír viacrozmerný, s tým že tri rozmery sú rozvinuté a ďalší rozmer síce len "milimetrový",
bol by tu priestor na paralelný vesmír, ktorý je od nás vzdialený len nepatrný milimeter. Stačí natiahnuť ruku "správnym
smerom" a ocitne sa vo vesmíre druhom. Tento paralelný vesmír by mohol byť z rovnakej hmoty ako ten náš, a aj celkom dosť
podobný nášmu, lebo oba mohli vzniknúť za rovnakých, či podobných, podmienok. V takom prípade je tu priestor pre živé bytosti
existujúce mimo našej planéty, ba dokonca mimo celého nášho pozorovaného vesmíru. Je tu priestor pre obyvateľov paralelného
vesmíru, ktorí môžu byť od nás skutočne len na skok.
...Toto je len menšie zamyslenie na koniec, nestavia na žiadnych faktoch, je to len číre zablúdenie fantázie. Možno
je ale nakoniec úplne jedno či tam živé bytosti sú alebo nie, lebo okrem gravitónov sa cez ďalšie rozmery nič nedostane,
ale kto vie, možno je len naša veda v tejto oblastii ešte mladá a existujú nejaké výnimky ako sa dá "milimetrová bariéra" prekonať.
Takýchto výnimok bolo deklarovaných už viac. Napríklad čierna diera, prvotne považovaná za objekt, z ktorého nič neunikne,
sa neskôr stala objektom, ktorý sa môže vyparovať.
